V južnom Iraku prebiehajú vykopávky v Lagaši, jednom z prvých veľkých miest na svete. Vedci už objavili mestské bloky a vyčlenili jednotlivé verejné budovy vrátane starodávnej sumerskej kaviarne.
V 4. tisícročí pred Kristom, asi pred šiestimi tisíckami rokov, bolo severné pobrežie Perzského zálivu asi o 240 kilometrov ďalej na severozápad ako dnes. V blízkosti tohto starovekého pobrežia boli tri osady – Girsu, Lagash a Nigin, ktoré spolu tvorili veľký mestský štát, známy aj ako Lagash.
V roku 1953 vedci rozlúštili nápis na kameni a zistili, kde sa nachádza centrálna osada, samotný Lagaš – teraz je to archeologické nálezisko Tell el-Khiba. V posledných rokoch sa ním zaoberajú archeológovia a antropológovia z Pennsylvánskej univerzity (USA).
Nedávno teda vykonali diaľkový prieskum mesta a zistili, že stojí na mnohých ostrovoch a je rozdelené na štyri časti, z ktorých jedna bola kultová, dve ďalšie boli remeselné a poľnohospodárske a obyvatelia štvrtej s najväčšou pravdepodobnosťou, sa zaoberali rybolovom.
Po diaľkovom prieskume sa začalo priamo s výkopmi. V tomto procese sa ukázalo, že Lagash má rozlohu asi 450 hektárov, čo z neho robí jedno z najväčších archeologických nálezísk v južnej Mezopotámii. Pod povrchom zeme sa ukrývajú dôkazy, ktoré umožnia zrekonštruovať život obyčajných ľudí počas takzvaného rannodynastického obdobia (od 2900 do 2300 pred Kristom), kedy vznikli prvé veľké mestá na svete.
V južnej časti lokality našli archeológovia jasné dôkazy o výrobe keramiky, väčšinou typického odpadu z takejto výroby. Otvorili veľkú štvorcovú priekopu, kde našli šesť keramických pecí s oválnymi jamami z pálených nepálených tehál. Horné časti sa nezachovali, ale v tom čase vedci predpokladali, že boli s najväčšou pravdepodobnosťou kupolovité. Počas ďalších prác archeológovia odkryli ďalších päť pecí.
Hustota pecí podľa vedcov naznačuje významnú produkciu keramiky v Lagaši, nie je však vôbec jasné, ako bola organizovaná. Problém je, že pece sú zachovalejšie ako okolité starobylé budovy. A to nie je prekvapujúce, pretože boli temperované ohňom.
Väčšina ulíc, uličiek a budov zjavne predchádzala peciam a tisícročia dažďa, záplav a vetra ich zanechali v stave, ktorý nie je vhodný na datovanie. Nedávna práca však ukazuje, že aspoň jedna ulica a pracovisko sa časovo zhodujú s jednou rúrou.
„Našli sme dve pravouhlé jamy, ktoré sa zrejme používali v rôznych štádiách výroby keramiky,“ hovorí vedúca vykopávok Holly Pittman. – Jeden z nich obsahoval čistý červený íl, ktorý má ideálne plastické vlastnosti a používa sa dodnes. Druhá obsahovala hrubozrnný žltozelený piesok, ktorý sa používal na výpal.
Vedľa týchto jám archeológovia vyčistili miesto, na ktorom kedysi stáli lavičky a stôl – možno miesto, kde pracovali keramikári. Neďaleko objavili niečo, čo vyzerá ako obytná budova. Pozostával z kuchyne (našli hlinené nádoby a ich vrchnáky, misky so zvyškami jedla a brúsny kameň na podlahe), ako aj z niekoľkých obytných miestností a záchoda. Vedci predpokladajú, že piecka patrila rodine, ktorá v tomto dome bývala, teda hovoríme o rodinnej výrobe keramiky.
Za najúžasnejší nález však archeológovia považovali objekt, ktorý identifikovali ako krčmu, zariadenie verejného stravovania. Pozostával z niekoľkých miestností a otvoreného priestoru: niečo ako letná veranda. Priestory boli zhruba rozdelené na chodbu pre návštevníkov (boli tam stopy po dlhých stoloch a laviciach), kuchyňu a špajzu, kde sa skladovali zásoby.
V kuchyni je sporák, hlinené nádoby so zvyškami jedla a skladové nádoby v skladoch. Veľmi zaujímavým nálezom je takzvaný zir, staroveké chladiace zariadenie. Skladá sa z dvoch hlinených nádob.
Vonkajšia je pórovitá, zatiaľ čo vnútorná, naopak, bola vypálená v peci, aby steny neprepúšťali vodu. Medzeru medzi črepníkmi vyplnil mokrý piesok, ktorý prúdením vzduchu odoberal teplo vnútornému črepníku a ten sa odparoval cez pórovitý vonkajší.
Predbežné datovanie tejto sumerskej kaviarne je približne 2700 pred Kristom. Starovekí Sumeri po skončení pracovného dňa prišli do tejto krčmy, aby sa občerstvili a vypočuli si správy o meste. Musíme teda povedať, že za päťtisíc rokov sa niektoré ľudské zvyky veľmi nezmenili.
