Televízna moderátorka Janka Hospodárová patrí k najznámejším tváram úspešnej televízie Markíza, žije v Bratislave, no rada sa vracia do Michaloviec, v ktorých žila celých pätnásť rokov. V spomienkach sa rada vracia do detstva a vybavuje sa jej výborný vzťah s babkou. Pre Podvihorlatské noviny prezradila aj aké má plány do budúcnosti.
Takmer tri desaťročia pôsobíte v televízii Markíza. V súčasnosti ľudia pravidelne menia zamestnanie. Vy ste však na jednom mieste už od roku 1996. Prečo?
Ide o kombináciu niekoľkých faktorov. K Markíze mám hlbší vzťah, pretože som v tejto televízii začínala ako veľmi mladá. Doposiaľ som tam zažila veľa krásneho. Za ten dlhý čas, čo som na jednom mieste som dostala ponuky aj z iných televízií, ale vrúcny vzťah k Markíze bez väčších problémov zvíťazil. Nezanedbateľný je ale aj fakt, že podľa horoskopu som Býk. Ľudia narodení v tomto znamení nemajú zmeny príliš v obľube.
Aké je to byť tvárou najsledovanejšej slovenskej televízie?
Rozhodne je to príjemné. Som hrdá na to, že som súčasťou takej úspešnej televízie. Svoju popularitu však nijako špeciálne neprežívam.
Pred niekoľkými rokmi ste začali moderovať večerné športové správy. Vaši kriti-
ci vtedy nahlas hovorili, že sa nehodíte na tento typ moderovania. Narážali na to, že nemáte adekvátny prehľad o športovom dia-ní. Vy ste sa ale na tomto poste udomácnili a presvedčili ste o opaku.
Najviac ma na tejto práci teší fakt, že som súčasťou redakcie, ktorej zameranie je mi blízke. Pozitívne je aj to, že z času na čas mám možnosť stretnúť sa so športovými osobnosťami, ktoré obdivujem. Za všetkých spomeniem špičkového srbského tenistu Novaka Djokoviča. Počas nášho stretnutia bol úžasný, skromný a priateľský.
Je o vás známe, že ste neúnavnou občianskou aktivistkou v rámci ochrany zvierat. Čím vás táto problematika najviac oslovila?
V tomto prípade ide o obyčajný súcit, ktorý mám k týmto „nemým“ tváram. Žiaľ, úlohu štátu a jednotlivých miest zastupujú iniciatívni dobrovoľníci. Tí sú často na pokraji svojich fyzických síl. Veľmi si želám, aby sa mestské samosprávy postavili čelom k problematike ochrany zvierat a viac podporili ľudí s veľkým srdcom. Vyčlenenie pozemkov na psie útulky a vystavanie kotercov pre psov nie je všetko. Napríklad za to, že sa po uliciach mesta Michalovce netúlajú psíky a nevzrastá populácia pouličných mačiek môžu Michalovčania vďačiť najmä skvelej žene Kataríne Ruskovskej. V útulku sa s láskou a energiou stará o opustené zvieratá.
Máte aj vy doma zvieracích miláčikov? Ak áno, tak koľkých?
Doma mám taký malý zverinec. Mám jedného psíka, až tri mačky a rovnaký počet vtáčikov. Väčšina z týchto zvieratiek je buď z útulku alebo priamo z ulice. Sú to klbká milej, obohacujúcej energie. Aj týmto spôsobom by som chcela apelovať na ľudí, aby si zviera-tá nekupovali od súkromných chovateľov, ale aby si ich adoptovali z útulkov. Verte, že nie sú o nič horšie. Výber je viac ako široký. Tieto krásne stvorenia najrôznejšieho vzhľadu sú prip-
ravené niekoho milovať až za hrob.
Málokto o vás vie, že ste študovali na Vysokej škole múzických umení. Prečo ste sa nedali na hereckú dráhu?
Na tejto škole som bola skutočne vo veľmi silnom ročníku. Mojimi spolužiakmi boli napríklad Helenka Krajčiová, Juraj Kemka, Robo Jakab, Lukáš Latinák, Marián Miezga či Vlado Kobielsky. Za ich talentom som jednoducho vtedy zaostávala.
Ste síce rodáčkou z Bratislavy, nedáte však dopustiť ani na Michalovce. Vďaka čomu vás osud zavial do tohto mesta? Koľko rokov ste v ňom strávili?
Je to jednoduché. Môj už zosnulý otec bol z Michaloviec. Ja som v tomto meste strávila prvých pätnásť rokov svojho života. Keď som odišla do Bratislavy študovať na už spomínanú Vysokú školu múzických umení, Michalovce mi začali nesmierne chýbať. Vždy, keď som v tomto meste, doslova si vychutnávam spomienky na minulosť. Je to krásne mesto, v ktorom vždy žili a žijú hrdí ľudia. Mám ich veľmi rada. Taktiež zbožňujem okolitú prírodu. Keď som bola malá, mali sme chatu na Vinianskom jazere. Nikdy na tie krásne víkendy nezabudnem.
Na čo si z michalovskej etapy života najradšej spomínate?
Práve na spomínanú chatu. Na výlety s babkou Martou do okolitých lesov. Na jazere ma babka z brehu naučila plávať. Raz na výlete, keď sme už nemali do čoho zbierať hríby, tak veľa ich bolo, neváhala a vyzliekla si kombiné. Niesli sme ich v ňom. Bola učiteľkou, ktorá jazdila na trabante a my s ňou. Rada si spomínam aj na to, ako sme si ráno privstali a išli si kúpiť okrúhly vinianský fantastický chlebík.
V Michalovciach pravidelne moderujete rôzne spoločenské a športové podujatia. Rada sa vraciate na východ?
Viac ako rada, snáď najradšej.
Aké máte plány do budúcnosti?
Pár rokov sa už zaoberám myšlienkou, že si chcem kúpiť chatu. Rada by som to zrea-
lizovala čo najskôr. Chcem naďalej pomáhať zvieratám a inšpirovať ľudí k tomu, aby jedli menej mäsa. Vegetariánske jedlá sú totiž úžasné a nie je za nimi utrpenie živých tvorov. Mojím plánom je tiež pracovať na sebe, pretože nikto nie je dokonalý. Ostatné si, ak dovolíte, nechám pre seba.
Redakcia Podvihorlatských novín praje Janke Hospodárovej veľa úspechov v pracovnom aj osobnom živote.
Ján Čúrny
Foto:Ľudo Foldy – Photovision, anc
