Práve dnes (8. mája) ubehlo presne 20 rokov od historického rozhodnutia Európskeho súdneho dvora, ktoré je podnes známe ako tzv. Kolpakovo pravidlo (Kolpak ruling). Spojené je s menom niekdajšieho vynikajúceho hádzanárskeho brankára, 71-násobného slovenského reprezentanta Maroša Kolpaka. Práve 8. mája 2003 vyniesol Európsky súdny dvor rozhodnutie v prospech hráča vtedajšieho tímu z nemeckého Östringenu, ktoré ovplyvnilo životy nielen mnohých profesionálnych športovcov, ale aj ľudí v rôznych ďalších profesiách.
Súdny spor medzi Marošom Kolpakom a Nemeckým zväzom hádzanej sa týkal slobodného pohybu osôb a rovnosti pracovných príležitostí občanov z pridružených krajín Európskej únie (EÚ), ktorého vyústením bolo rozhodnutie Európskeho súdneho dvora v Luxemburgu. To zmenilo pracovné podmienky v EÚ pre tisícky ľudí s občianstvom krajín, ktoré majú s úniou asociačnú dohodu. Po 20-tich rokoch od úspechu v súdnom procese proti nemeckému zväzu berie Maky, ako znie prezývka bývalého úspešného hádzanára, celý prípad už s primeraným odstupom. „Kým sa prípad vyriešil, tak pre mňa zásadnú zmenu nepriniesol a v súčasnosti sa tým už nejak nezaoberám, keďže som doma. Iné by to možno bolo, ak by sme dnes neboli členmi Európskej únie a týkalo by sa nás to na Slovensku viac. Teraz to platí skôr pre iné krajiny. Je to už teda za mnou. Ale vo svojej podstate je dobré, že sa to urobilo, lebo sa pomohlo ľuďom v športe i mimo neho,“ uviedol v deň okrúhleho výročia pre klubový web Tatrana samotný Kolpak.
Boli traja cudzinci, hrať mohli iba dvaja
Kým známe Bosmanovo pravidlo z roku 1995, týkajúce sa slobody pohybu zamestnancov v rámci EÚ ovplyvnilo predovšetkým futbalový život, súdny spor Maroša Kolpaka zmenil nielen športový svet. Odohral sa v čase, keď sa Slovensko dostalo na „čakačku“ vstupu do Európskej únie. Samotný proces sa naťahoval dlhých šesť rokov. „Prípad vznikol tak, že sme boli v klube TSV Baden Östringen traja cudzinci z krajín mimo Európsku úniu. Mali sme všetci platné zmluvy, víza atď. Riešili sme ale problém, ktorý sme mali v klube, že sme nemohli hrať všetci. Nemecký hádzanársky zväz blokoval nás hráčov, keďže chcel ochrániť svojich domácich hádzanárov a zabrániť, aby bolo v tímoch veľa cudzincov,“ vysvetlil situáciu Kolpak. Znamenalo to, že na zápasy bundesligy mohli nastupovať iba dvaja cudzinci a jeden z trojice hráčov musel sedieť v hľadisku a nehral. To sa klubu pochopiteľne nepozdávalo a snažil sa situáciu riešiť. „Podal návrh, ale klub ako taký sa mohol obrátiť iba na športový súd. Podanie im zamietli, ale po porade so mnou a s právnickou kanceláriou bolo jasné, že musíme ísť na civilný súd. V tomto prípade som ale návrh musel podávať ja, do čoho sme sa pustili. Bolo jasné, že proces bude dlhý, keďže sme museli prejsť všetky inštancie od najnižšieho súdu až po Najvyšší súd, kde som bol osobne a kde mi sudca povedal, že de facto som vyhral, ale rozhodnúť nemôžu a musia to posunúť na Európsky súdny dvor. Až po jeho vyjadrení nemecký Najvyšší súd potvrdil toto rozhodnutie,“ vysvetlil prešovský rodák.
Iba jedno poďakovanie
Ako Maroš Kolpak pokračuje, jeho športový život rozhodnutie Európskeho súdneho dvora príliš neovplyvnilo. “Pravidlá Nemeckého hádzanárskeho zväzu nás limitovali v tom, že môžu byť maximálne dvaja cudzinci, ktorí majú zapísané v registračnom preukaze A. Môj klub mal záujem na tom, aby sme hrali všetci traja, hoci po troch-štyroch mesiacoch jeden z cudzincov odišiel a my sme ostali dvaja a hrávali sme pravidelne. Preto ma to nelimitovalo a ani po úspešnom rozsudku som nemal žiadny problém. A aj keby som na súde neuspel, až tak by ma to zrejme aj tak neovplyvnilo. Iba by mi ostalo v registračnom preukaze A. Verím ale, že napriek tomu by som sa svojimi výkonmi presadil a hral som hádzanú ďalej. Takto všetko bežalo tak ako predtým a ja som nič nepocítil,“ zdôraznil Kolpak a nezabudol pripomenúť, že férovo sa správal aj Nemecký hádzanársky zväz. „Neriešil náš klub, ani mňa osobne. Aj zväz vedel, že skôr, alebo neskôr k tomu príde. Snažili sa síce brániť. No na ihrisku, alebo v živote v Nemecku som nepocítil, žeby bol niekto proti mne.“ Na rozhodnutie podľa neho skôr čakali samotní športovci, vrátane zástupcov ďalších športov. „Veľa športovcov čakalo, ako dopadne tento proces a hoci sa chceli tiež súdiť, nikto nechcel začínať od nuly. Preto čakali na naše rozhodnutie, keďže vedeli, že kladný záver bude aj pre nich precedensom. Volali mi aj futbalisti z Francúzska či Španielska. Všetci čakali na toto rozhodnutie. Ale poďakoval mi zaňho vtedy len jeden poľský hádzanár,“ dodal Kolpak o pravidle spojenom s jeho menom, ktorého výročie si dnes pripomíname.
Majster s Košicami, či Prešovom, bronzový medailista s Michalovcami
Odchovanec hádzanárskeho Tatrana a prešovský rodák Maroš Kolpak (narodený 23. marca 1971) začínal v materskom klube s hádzanou v desiatich rokoch. Neskôr pôsobil v Dukle Praha a Košiciach, s ktorými získal majstrovský titul. V rokoch 1996 a 1997 sa dvakrát stal najlepším hádzanárom Slovenska. Následne v roku 1997 odišiel zo Slovenska okúsiť hádzanársky chlebík do Nemecka, kde sa upísal vtedy druholigovému tímu TSV Baden Östringen. V jeho drese (postupne s názvami SG Kronau/Östringen a terajší Rhein-Neckar Löwen), strávil drvivú väčšinu svojho 14-ročného nemeckého pôsobenia, počas ktorého vypomáhal aj v kluboch SVH Kassel a ASV Hamm, ktorému podobne ako Östringenu pomohol s postupom do bundesligy. V rokoch 2006 a 2007 si zahral finále Nemeckého pohára (DHB Pokal) a v roku 2007 aj medzi najlepšou 16-kou Pohára EHF. Po ukončení pôsobenia v Nemecku sa vrátil na Slovensko, zahral si v Michalovciach, s ktorými získal v sezóne 2012/13 bronzovú medailu a neskôr sa vrátil do materského klubu, v bráne ktorého sa (epizódne) objavil ešte pred piatimi rokmi. V Tatrane Prešov v súčasnosti pôsobí ako tréner brankárov a zároveň sa stará o všetko podstatné v súvislosti s prevádzkou domovského stánku slovenského šampióna Tatran handball arény.
