Paríž je vysnívané mesto, ktorého dokonale čisté ulice voňajú čerstvo upečenými croissantmi a okoloidúci pôsobia blahosklonne už len na váš vzhľad. Toto je aspoň utopický obraz hlavného mesta Francúzska, ktorý nám vykresľuje masová kultúra.
Najčastejšie je však hosťujúci turista postavený pred úplne inú realitu – veľké mesto sa ponáhľa za svojím biznisom, ulicami lietajú oblaky prachu a okolo pamiatok postávajú davy otravných predajcov suvenírov. Mnoho ľudí, ktorí nespĺňajú ich očakávania, upadá do depresie.
Frustrovaní turisti sú tak šokovaní, že potrebujú pomoc psychiatra. Je zaujímavé, že takéto problémy sú najčastejšie pozorované medzi obyvateľmi ázijských krajín, ktorí po prvýkrát prichádzajú do inej kultúrnej reality, vo svojich fantáziách, ktoré ju predstavujú úplne iným spôsobom.
Špecialisti, ktorí stále častejšie pozorujú takéto poruchy, pre ne dokonca vymysleli termín: „Parížsky syndróm“. Prvýkrát ho uviedol do používania v roku 1986 japonský psychiater Hiroaki Otoi, keď skúmal svojho smutného krajana, ktorý bol v hlavnom meste Francúzska.
Ročne na parížsky syndróm ochorie niekoľko desiatok turistov, ktorí sa až po odbornej terapii vrátia do normálneho stavu.
