Prečo je Vladimír Goffa kontroverzný tréner?
Je žoviálny, úprimný a vtipný. Často mu hovorili, že je blázon. Bývalý futbalista a tréner išiel proti prúdu. Zbožňoval improvizáciu.
V Slovane pôsobil v časoch, keď v klube netiekla teplá voda. Mal plat ako legendárny Jozef Adamec. Bol pri začiatkoch Mareka Hamšíka v seniorskom futbale.
Prečo ste kontroverzný?
Lebo v mojej trénerskej práci som šiel proti prúdu. Futbal som nevnímal celkom tak ako ostatní. Pre mňa to je kreatívna činnosť, nie rutina. Veľmi som sa zaoberal tým, čo nové by som doniesol do tréningu či zápasov. Skúšal som prekvapiť súpera, ale aj svojich hráčov, aby sa tešili do práce. Aby súperovi nepomohlo ani sto videozáznamov, aby absolútne netušil, čo ho čaká.
Kontroverzný tréner
Bývalý futbalový tréner Vladimír Goffa hovorí v najnovšej knihe Kontroverzný tréner otvorene o zákulisí slovenského futbalu, o korupcii, úplatkoch aj stávkarskej mafii.
Čím ste najviac zaskočili svojich hráčov?
V tréningovom procese som búral klasiku. Zaužívané schémy som vždy menil. A to podľa pocitov, výkonov, či podľa počasia. Mal som tréningovú predstavu, ale nemal som plán. Skôr som improvizoval. Konzultoval som to však s kolegami v realizačnom tíme. Futbal je kreatívna činnosť. Mať niečo napísané na papieri, to nestačí. Dvadsaťpäťčlenný káder je živý organizmus.
Zjednoduším to. Nie rutina, ale dennodenná nová inšpirácia. U mňa neplatilo, že víťazná zostava sa nemení. Možno sedem hráčov vedelo, že bude hrať, ale ostatných som točil. Najmä útočníkov a stredopoliarov. Nechápem dnešných trénerov, že im v kádri stačia dvaja útočníci. Ja som ich musel mať minimálne päť. Tam som sústreďoval kvalitu. Najmä v útočnej fáze som dokázal súpera prekvapiť.
Vychádzalo vám to?
Ja si fandím a výsledky to aj dokazovali. Naozaj osemdesiat až deväťdesiat percent, čo je vysoké číslo, aj vychádzalo. Lenže doplatil som na tých desať percent, čo mi nevyšli. A funkcionári mi to potom spočítali a vraveli. ´Ahaaaa. Ten to robí inak´. A už pri prvom neúspechu som musel takmer vždy odísť.
Konkrétny prípad, čím ste zaskočili svojich hráčov?
Trebárs nás čakal nejaký zápas. Ja som zrušil klasickú predzápasovú rozcvičku a hráčom som povedal: ´Teraz ideme behať päťdesiatky´. Moji hráči museli cez pol ihriska behať šprinty. Alebo aj v knihe spomínam príhodu, keď som trénoval druholigový Kysucký Lieskovec.
Od začiatku zápasu som tušil, že niečo nie je v poriadku, mal som aj indície. Niektorých hráčov som nespoznával, robili školácky chyby. Polčas sa skončil bez gólov, hráči sa zberali do kabíny, ale ja som ich zastavil. Stojte.
Nechal som ich sedieť v stredovom kruhu, kde som medzi nimi rozhorčene chodil. Bolo tam 1500 divákov. Čistil som im žalúdky. Že to takto nejde, aby takto vypustili zápas. Kázal som im o čestnosti. Hrozil som im, že keď sa nespamätajú, odídem aj počas zápasu z lavičky.
Po tom, čo hráči vypustili spomínaný zápas, tak som zložil v Kysuckom Lieskovci funkciu a odišiel som. Za niekoľko dni sa mi ozvali zástupcovia bratislavského Slovana. Vraveli, že moju prácu poznajú a že ma sledujú. Predtým som už v Bratislave pôsobil, v ŠKP Devín (1996 – 2002).
Bratislavčania vtedy radi chodili na naše zápasy, lebo sme hrali veľmi zaujímavý futbal a v dobrých podmienkach. Mužstvo bolo pestré a farebné. Aj keď postúpiť do najvyššej súťaže sa nám, žiaľ, nikdy nepodarilo. Vždy sme mútili vodu na horných priečkach.
Do Slovana ste prišli v roku 2004, čo bolo temné obdobie najslávnejšieho slovenského klubu. Netiekla ani teplá vody. Ako na to spomínate?
Keď mi volali, tak sami funkcionári priznávali, že šanca zachrániť Slovan v lige je veľmi malá, alebo skôr v teoretickej rovine. Vraveli, že by boli radi, ak by som prišiel na posledných päť kôl a dôsledne sa rozlúčil so súťažou. Nahradil som trénera Jozefa Adamca.
Našiel som tam kolektív, ktorý veľmi zodpovedne pracoval, tešil sa na zápasy. Nemusel som tam riešiť žiaden problém. Na druhej strane bola situácia kritická. Ešte pred mojim príchodom som počul, že dlhodobo netečie teplá voda a meškali výplaty. Mužstvo nebolo celkom na kolenách, ale zlyhal som ja aj hráči.
Ako?
Počas piatich kôl sme získali iba jeden bod, čo je veľmi málo. Vyčítam si to. Síce nás chválili, ako pekne hráme, ale výsledky sme nemali. Leží vo mne taký tieň, že sme mohli urobiť viac. Mal som asistentov Borisa Kitku a Karola Marka, trénerom béčka bol Janko Švehlík. Bol som obklopení dobrými ľuďmi.
To, že práca v ťažkých podmienkach bola veľmi dobrá, podporuje fakt, že som dostal ponuku pracovať ďalej. Síce tím opustili skúsení hráči, ako Zolo Hornyák, Ladislav Pecko a Norbert Hrnčár, ale nahradili ich mladíci.
Marek Hamšík a Juraj Piroška mali vtedy šestnásť rokov. Absolvovali sme spolu celú letnú prípravu, ale štyri dni pred štartom súťaže som skončil. Povedali mi, že sa našiel nový sponzor, ktorý si priniesol nového trénera. Nahradil ma Štefan Zaťko.
Váš príchod do Slovan opisujete farbisto. Stretli ste sa v hoteli Junior, ktorý bol spájaný s podsvetím. Za stolom sedeli v oblekoch zástupcovia klubu a za nimi drsní chlapi s hrubými krkmi. A čo ďalej?
Mali tam určitú ochranku, ktorá ma pri rokovaní o plate odviedla na bok. Skôr by som vnímal iné veci. Všetci, čo boli vtedy pri kormidle, sa ku mne chovali veľmi dobre. Bohužiaľ, ja som prišiel do Slovana v situácii, keď mu došli financie.
Vtedy sa klub nedokázal odraziť od finančného dna, nastali problémy. Netiekla síce teplá voda, ale základný chod sme mali zabezpečený. Isto, na tie časy neradi spomínajú fanúšikovia. Každý klub má však obdobie temna, keď sa mu niečo nepodarí. Pre mňa bol sviatok viesť Slovan na Tehelnom poli.
Keď sme hrali prvý zápas proti Petržalke, tak som si prvýkrát ako tréner dal oblek. Cítil som sa výnimočne. Ako keby operný spevák prišiel do milánskej La Scaly a mohol predviesť svoje umenie.
V Slovane ste nahradili legendárneho trénera Jozefa Adamca. Dostali ste rovnaký plat ako on. Bolo to 80-tisíc korún mesačne plus prémie. Je to tak?
To je vedľajšia záležitosť. Na trénera Adamca spomínam v súvislosti so základnou vojenskou službou, ktorú som absolvoval ako vysokoškolák v Dukle Banská Bystrica. Z Dukly ma poslal do normálneho vojenského útvaru, lebo sa mu nepáčilo, že som dlhodobo zranený. Po roku ma prevelili do Malaciek. Ale mám naňho aj krásnu spomienku. Bol to veľmi dobrý človek. Bolo to už dávno po konci jeho hráčskej kariéry, napriek tomu mal fantastickú techniku. Bolo senzačné, čo s loptou dokázal.
Ste prvý tréner, ktorý viedol Mareka Hamšíka v seniorskej kategórii. Ako naňho spomínate?
Po vypadnutí do druhej ligy k nám presunuli asi šiestich dorastencov a medzi nimi bol aj Hamšík. Absolvovali sme spolu celú letnú prípravu aj sústredenie pri Prahe. Ale musel som skončiť.
Povedali by ste vtedy, že z Hamšíka sa stane najlepší slovenský futbalista v ére samostatnosti?
V prvom rade by som to povedal o Jurajovi Piroskovi (bývalý ligový futbalista dnes často pôsobí ako televízny expert RTVS, pozn. red.). Ten mal geniálne ťahy a bol to ozaj zbojník – v dobrom slova zmysle. S takýmito hráčmi sa zaujímavo pracuje. Hamšík ma okamžite upútal svoju slušnosťou, pokorou a obetavosťou. Bol to úžasný chlapec.
Pamätám si, že som ho postavil proti Slavii Praha na poste defenzívneho stredopoliara, to bol vtedy jeho post. Všimol som si, že má geniálny spôsob prihrávok a čítania hry. Mal to v sebe už v šestnástich. V mladom veku ho stačilo iba jemne navigovať. V živote som nevidel hráča s takou dobrou prihrávkou, čítaním a organizáciu hry.
Viacerí spomínali, že Piroska sa vtedy javil lepšie ako Hamšík. Situácia sa však vyvinula inak. Prečo?
Skúsim to zovšeobecniť. V Žiline som kedysi tri roky trénoval prípravku. Mnohé detí boli geniálne vo veku 8 až 12 rokov. Hrali oboma nohami, futbalová inteligencia. Neviem, čo sa stalo, ale dotiahli to po regionálnu súťaž, maximálne do tretej ligy.
Tí, čo ničím nevynikali a boli nenápadnejší, sa presadili. Napríklad Dušan Kuciak. Nie je dobré porovnávať Hamšíka s Piroskom, lebo sú úplne rozdielni. Nemôžeme povedať o Piroskovi, že by niečo zanedbal alebo podcenil. Musíte mať aj šťastie. Viem to z vlastných skúseností.
Jednému trénerovi som nesedel a v druhej lige som bol náhradník. Následne sme postúpili do najvyššej súťaže a za Kamila Majerníka som hrával v základnej zostave. Hráč musí mať šťastie na trénera, ktorý sa v ňom vidí. Nemusí to súvisieť s tréningovou aktivitou či životosprávou.
Tri roky ste pôsobili v exotických Maldivách. Ako na to spomínate?
Dvakrát som sa stal majstrom krajiny. Sám som sa pýtal, či to mám považovať za úspech. Milan Lešický mi odpísal. ´Ale ty si predbehol všetkých´. Bol som šampión s klubmi, ktoré predtým nikdy nič nevyhrali. Nie je umenie prísť do renomovaného klubu a vyhrať všetko, čo sa dá.
Potom sme hrali aj ázijskú Ligu majstrov. Kde ja, normálny smrteľník, by som sa inak dostal do Hongkongu, Singapuru či Indonézie? To bolo pre mňa úžasné. Najlepšie kluby z Maldív sú na úrovni slabších tímov našej druhej ligy. Nie je to nič svetoborné.
Je tam kvóta, že môžu hrať iba traja legionári. Kádre väčšinou dopĺňajú dvojmetrovými Afričanmi, ktorí dajú mužstvu cveng. Maldivčania vedia hrať futbal, sú dobrí zo všetkých stránok. Majú však nízke postavy, sú subtílni. Odletia pri každom súboji. Celá tá krajina je bizarná.
Prečo?
Príhod mám milión. Je to úplne iná krajina, s inými hodnotami, tradíciami a kultúrou. Kto tam chce pracovať, tak sa s tým musí vyrovnať a prispôsobiť. Mne to nerobilo problém. Ak by však oni prišli k nám, tak by sme to isté mali vyžadovať od nich.
Tréner Jozef Jankech vyhral s národným tímom Maldív šampionát Južnej Ázie. Uctievali ho a vítali ho ako majstra sveta. Ako ste to prežívali vy?
Už o tri roky skôr som spomínal trénerovi Jankechovi, že by som si chcel vyskúšať zahraničie. Jeho meno mi otvorilo dvere. Keď Maldivy pod jeho vedením vyhrali, tak celá krajina bola hore nohami. Krajina, ktorá má 300-tisíc ľudí, vo finále zdolala Indiu, ktorá ma miliardu obyvateľov. Jankech tam urobil veľkú dieru do sveta. Keď som odchádzal, tak mi dával dobré rady. ‚Nemôžeš im nadávať, sú moslimovia.‘
Ja som však chcel byť úplne iný ako on. Cítil som to inak. Všetko som sa snažil zmeniť. Ich myslenie a spôsob trénovania. Vravel, som, že som sa na jednej strane prispôsobil ich mentalite a kultúre, ale vo futbalových metódach nie.
Vtrhol som tam so svojimi spôsobmi. Nadával som im a vrieskal. Trestal som ich, nebral som ich na zápasy. Vôbec som sa s nimi nemaznal. Vytvorili sme však fantastickú partiu, hráči za mnou šli. Získal som si ich svojim prístupom.
Prečo ste nezostali dlhšie?
Tým, že som tam vyhral všetko, tak som mal ambíciu stať sa trénerom reprezentácie. Nejako som im to tam aj naznačoval, ale nechytali sa. Pýtal som sa, čo ešte môžem dokázať. Už by to bolo iba horšie. Slušne som sa rozlúčil. V roku 2013 som tam zachránil ešte jeden tím.
Vo svojej knihe rozoberáte korupciu a úplatky. Je to na Slovensku až také zlé?
Ťažko povedať. Už šesť rokov nerobím trénera. Ja popisujem poznatky spred dvadsiatich rokov. Bolo to vtedy drsné šokujúce a prekvapivé. Vzhľadom na moju sebareflexiu som uznal, že na Slovensku sú možno šikovnejší tréneri a prestal som to robiť. Keď sa však pozerám na niektoré mužstvá a spôsoby niektorých trénerov, tak by som ich vedel poriadne vyobracať. Nechcem, aby to znelo neskromne. Už som z trénerského vlaku vystúpil a nechcem sa vracať.
