Herec Peter Nádasdi
Chcel byť slávny futbalista alebo spevák. Napokon ho zlákalo herectvo, v Bratislave vyštudoval Vysokú školu múzických umení a dnes je úspešným hercom, ktorý pôsobí v košickom divadle Thália, aj v mnohých obľúbených televíznych projektoch. PETER NÁDASDI, exkluzívne pre Podvihorlatské noviny:
Diváci vás poznajú zo seriálov Búrlivé víno a Nemocnica, teraz vás sledujú aj v seriáli Iveta. Čo hovoríte na vašu novú seriálovú postavu?
Pán režisér Hřebejk to vymyslel tak, že postavy v seriáli sú podčiarknuté cynizmom, ale aj iróniou. Majiteľ bordelu, ktorého hrám, je vážny, ale podľa mňa aj veľmi vtipný. Žiadny veľký gangster. Pripomína mi to jeden film, v ktorom hral Johnny Depp. V trojhodinovom filme hral kovboja, ktorý mal síce presnú mušku, ale bol to predovšetkým človek.
Pochádzate z Kráľovského Chlmca a východ milujete. Žijete v Košiciach. Neuvažovali ste, že sa kvôli kariére presťahujete do Bratislavy?
Nikdy. Často ma tam lákali moji bývali spolužiaci. Pochádzam z triedy pána profesora Martina Hubu a pani profesorky Emílie Vašáryovej, takisto nebohého Petra Mankoveckého.
Mojimi spolužiakmi boli Juraj Kemka, Róbert Jakab, Lukáš Latinák, Vlado Kobielsky, Agi
Gubiková, Helena Krajčiová,Lucia Lužinská, Slávka Halčáková a Marián Miezga.
Stále som však bol veľký lokálpatriot. Ostal som na východe a žijem v Košiciach. V rokoch 2002 až 2011 som pôsobil v rodnom Kráľovskom Chlmci, od roku 2006 aj ako vedúci Oddelenia kultúry, športu a mládeže v tamojšom kultúrnom stredisku. Od roku 2011 žijem v Košiciach a odtiaľ dochádzam do Bratislavy na nakrúcanie.
Dá sa zvládnuť nakrúcanie súčasne do dvoch seriálov?
Momentálne robím len Nemocnicu. Ivetu sme nakrúcali v auguste v roku 2021. V auguste som nakrúcal aj v jednej kriminálke, ešte predtým som si zahral aj v seriáli Výnimočná Nikol. Chvalabohu, vždy som mal inú rolu a dúfam, že som nebol jednotvárny. Teraz nás čaká premiéra filmu Slúžka. Spisovateľka Hana Lasicová napísala knihu, podľa ktorej bol nakrútený film. V priebehu polroka som teda všade, ale úplnou náhodou. Čo je ťažšie, nakrúcanie musím skĺbiť najmä s divadlom, a to je veľmi náročné. Niekedy to mám tak, že večer ukončím predstavenie, sadnem do auta, v Bratislave som ráno o druhej, doobeda nakrúcam, následne sa vraciam do Košíc a večer mám opäť predstavenie. Je to daň za to, že tam nebývam.
Množstvo pekných úloh so sebou prináša aj popularitu. Užívate si to?
Dlhé roky som nemal vodičský preukaz, urobil som si ho až v tridsiatke. Veril som, že raz budem veľmi slávny a budem mať šoféra. Nakoľko sa mi to nepodarilo, musel som si ho urobiť. Ale našťastie prišli roky, keď som sa stal známy a hoci Slovensko nie je Hollywood, tešil som sa, že ma ľudia spoznávajú a chcú sa so mnou, napríklad, odfotiť. Istý čas to však bolo neúnosné. Vtedy sme s manželkou nemohli zájsť ani na obed do reštaurácie, no vždy som ochotne prikývol a odfotil sa. V podstate mi to ale nikdy neprekážalo. Ako hudobník a futbalista som sa vždy chcel stať slávnym. Som rád, ak sa ľudia tešia z úspechov druhých.
Ste milovníkom futbalu a hudby. Aký je teraz váš hudobný život?
Mal som dve kapely. V rokoch 2002 až 2008 som hrával so skupinou Waterfall. S ňou sme dosiahli všetko, čo sme mohli. Dvakrát sme hrali na SZIGET-e v Budapešti a dostali sme sa do finále európskej súťaže vo Viedni. Z kapely som kvôli konfliktom odišiel a založil si novú kapelu SemiHolsen. S ňou sme tiež žali úspechy. Chalani však boli odo mňa oveľa mladší a niektorí sa vybrali do sveta. So všetkými som však ostal v kontakte. Dodnes udržiavam kontakt aj s naším dvorným hudobníkom Oliverom Kobákom, ktorý v súčasnosti žije v Prahe a vyzerá to tak, že sa čoskoro vráti. Nakoľko máme rozrobených veľmi veľa vecí a mojím snom je ešte vydať album, verím, že sa nám to spolu podarí. V máji možno začne naša nová hudobná éra, aj keď si uvedomujem, že mám štyridsaťpäť rokov a nová gene-
rácia nemusí rozumieť našej hudbe. Ale chcem to urobiť a dokončiť. Raz nadránom mi zavolal kamarát Čeky, (Marián Čekovský, pozn. redakcie), u ktorého sme kedysi nahrávali. V dobrom ma zdrbal slovami „Ty si aj hudobník? Ja som nevedel, že robíš takú hudbu. Túto skladbu musíš dokončiť!“ Síce sme to nedokončili, ale bolo to dojímavé a ubezpečilo ma to v tom, že sme robili dobré veci.
Už vyše desať rokov pôsobíte v košickom Divadle Thália. Kde vás ešte môžeme vidieť?
V Divadle Thália účinkujem od roku 2011 a mám šťastie na pekné herecké roly. Nakoľko je naše divadlo maďarské, už desať rokov disponujeme tlmočníckym zariadením a ti-
tulkami. Na predstavenia k nám tak chodia aj mnohí Slováci. Hosťujem aj v Bábkovom divadle v Košiciach na scéne JORIK, v ktorej hrám v slovenskom predstavení Tri noci. Práve s týmto predstavením by sme mali účinkovať vo viacerých mestách na východnom Slovensku, takže sa teším aj na osobné stretnutia s divákmi.
Pred pár rokmi ste mali svadbu. Ako vyzerá váš rodinný život?
Vždy som chcel mať rodinu. Kým som bol mladý, tak som nad tým veľmi neuvažoval. Teraz som veľmi šťastný, že mám manželku a dvoch synov, šesťročného a trojročného. Snažím sa byť trpezlivým otcom.
Váš pozdrav alebo odkaz našim čitateľom?
Ospravedlňujem sa, ak sa im v seriáli Iveta nepáčila moja východniarčina. Počas môjho prvého filmovacieho dňa som mal drobnú slovnú výmenu s režisérom Hřebejkom (smiech), ktorý mi zasahoval do mojej výslovnosti. Bol som nasrdený. Vedel som, že ak to ľudia z východu uvidia, budú hundrať. Režisér mi na to odpovedal, aby som sa v prípade problémov vyhovoril naňho (smiech). Ja ale chcem našim divákom z východu odkázať, že viem, že to nebolo povedané správne, ale nič s tým neurobím!
Lucia Pavlisková
Foto: TV JOJ
