Jana Vaľová, poslankyňa NRSR
Má kritikov, ale aj mnohých, ktorí jej veria. Tých, ktorí vedia, že bez jej zanietenosti, pracovitosti, aj vôle by sa mnohé veci v Humennom neuskutočnili. JANA VAĽOVÁ, bývalá primátorka a súčasná poslankyňa Národnej rady SR vraví, že človek by mal v politike prejsť všetkými “schodmi”- od komunálnych, až po tie najvyššie. Aby mal skúsenosti, dokázal pomáhať a najmä vedel, o čom hovorí…
Vy na politickej scéne pôsobíte skoro dvadsať rokov. Máte nielen skúsenosti, prehľad a sociálne cítenie, navyše ste známa aj svojou prílišnou otvorenosťou. Nespôsobuje vám pravdovravnosť v často neprehľadných politických situáciách problém?
Máte pravdu, som pravdovravná a to sa dnes veľmi nenosí. Učím sa diplomacii, lebo ak ľuďom odkryjete o čo vám ide, mnohí to okamžite dokážu zneužiť. Poznám ľudí, s ktorými môžem hovoriť na rovinu, sú však aj takí, a to nielen v politike, ktorí pracujú pre rôzne lobistické skupiny a sledujú len vlastné záujmy. Tí nepotrebujú počuť pravdivé argumenty. Pri niektorých politikoch ako je Robert Fico alebo bývalá ministerka sociálnych vecí a rodiny Viera Tomanová som sa však naučila, že ak chcete dosiahnuť cieľ, musíte najprv dlho rozmýšľať. Ísť na to okľukou a až nakoniec vyložiť karty na stôl. K pravde sa často nedá ísť priamočiaro.
Priamočiaro sa však dá ísť k skutkom a tých je vo vašej dlhoročnej kariére dosť. Čo vám najviac pomohlo pri realizácii plánov, aj pomoci pre iných?
Najviac mi pomohla pracovitosť a odhodlanosť veci meniť. Aj preto ma volali Železná lady.
Bola som nekompromisná, čo sa mnohým nepáčilo a našli sa aj takí, dnes už z bývalej koalície, ktorí tvrdili, že sa ma v Humennom ľudia boja. Nebola to pravda. Báli sa len tí, ktorí nevedeli robiť. Neprajníci zamenili slovo poriadok za strach. Jedno slovenské príslovie hovorí, že len v kalných vodách sa niektorým rybám dobre pláva a aj teraz je vidieť, že máme mnoho politikov, ktorí nemajú autoritu, lebo nevedia, čo je poriadok. Človek nemôže urobiť poriadok, či je to v meste alebo v štáte, ak sám nejde príkladom.
S poriadkom súviselo nielen menežovanie mesta, ale po vašom nástupe na miesto primátorky aj hneď viditeľná úprava mestských priestorov a ich upratovanie.
Mám estetické cítenie a preto som chcela, aby v meste bolo čo najviac zelene. Iba v skratke spomeniem, že mi napríklad prekážal špinavý nadjazd, ktorý sme vyčistili a s niektorými umelcami pod ním urobili galériu. Veľmi sa teším, že som dala vyrobiť nádherný drevený Betlehem, ktorý je doteraz veľkou raritou. Humenné sme sa s mojím tímom snažili pozdvihnúť kultúrne, ale aj technicky. A najväčší tlak? Futbalový štadión. Dlhé roky sa o tom iba hovorilo. Som žena, ale pustila som sa do toho. Futbalový štadión teda postavila žena. Chystali sa ho postaviť predo mnou pätnásť rokov! Potrápil aj mňa, ale dnes sa ukazuje aký to bol úžasný krok, lebo mladí potrebujú športovať. Do Humenného som takisto priniesla hokej. Mnohí tvrdili, že hokej do Humenného nepatrí. Dnes som rada, že Humenčania postúpili do extraligy. Začínali v druhej lige a keď som odchádzala, boli v prvej. Navrhla som aj znak futbalového klubu, ktorý sa doteraz používa, znak hokejového klubu a grafické znázornenie 700-stého výročia mesta. Chcela som, aby mesto reprezentovalo obyvateľov, ktorí v ňom žijú. A aby to bolo aj naopak. Podporovala som významné projekty, osobnosti, aj podujatia.
…vzhľadom na množstvo zaujímavých projektov, ktoré v meste rezonovali sa dá povedať, že Humenné bolo veľmi pozitívne vnímané aj v celoslovenskom kontexte.
Je to tak. Tým, že som bola aj poslankyňa Národnej rady SR, Humenné som vtiahla do deja doslova celospoločensky. Napríklad pri príležitosti 700-stého výročia mesta sme usporiadali program, na ktorom vystúpila Štátna Filharmónia Košice, aj svetoznáma skupina Alphaville. Na začiatku sme sa báli, ako tieto dva žánre zosúladiť, ale záujem z celého Slovenska bol taký veľký, že sme niektoré lístky dali cez ticketportal do predaja. Zorganizovať takýto koncert nebolo ľahké, boli sme vyčerpaní, ale dopadlo to výborne. Aj vďaka Mariánovi Čekovskému. Nikdy nezabudnem, ako som išla na pódium unavená, Marián ma
chytil za ruku a hovorí: „Poď, zaslúžiš si to“.
Čítala som, že Marián Čekovský, rodený Humenčan, vás povzbudil aj v tom, aby ste napísali knihu…
Áno, z časti ma inšpiroval on. Cestovali sme raz v lietadle, medzi rečou som mu spomenula, že idem písať knihu, lebo deti, keď som im v rámci jedného podujatia dala nakresliť, aké povolania sú v meste, namaľovali primátora, doktorov, policajtov – a to bolo všetko. Veľmi som chcela, aby pochopili, že v meste sú aj smetiari, tí, čo sadia kvety, teda technické služby, pekári, že na tom, aby mesto fungovalo, sa podieľa veľa ľudí. On mi hovoril o tom, ako sa v meste keď bol malý stratil a tak časom vznikla aj veľmi pekne ilustrovaná knižka Mestečko je ako srdiečko, do ktorej sa môže priamo písať alebo kresliť. Túto knihu ilustrovala Júlia Madziková. Deti spoznajú príbeh múdrej mačky a malého chlapca Kristiána, čo mal v meste opletačky. Ide o príbeh mesta, ktoré žije a všetko v ňom funguje podobne ako keď bije zdravé srdiečko. Verím, že ku knižke pribudne čoskoro aj pesnička.
Máte množstvo pracovných aktivít, k tomu ďalšie projekty, mnohé stretnutia aj cestovanie. Odkiaľ na to všetko beriete energiu?
Jeden z mojich ďalších projektov je kniha Ženy, ktoré to dokázali, ktorú sme vydali v spolupráci s Úniou žien Slovenska. Sú to príbehy úspešných žien z východného Slovenska, je to aj o mojom vlastnom životnom príbehu. Inspirovať ženy, aby sa nebáli presadiť v spoločnosti aj keď to majú zložitejšie. A to nie len v politike. Ženy sa ťažko prebíjajú. Je ťažké skĺbiť prácu a rodinu, lebo matka je nenahraditeľná. Ja energiu čerpám najmä v rodine. S manželom sa teším, že naše deti, Zuzana a Vladimír, sú úspešní a slušní ľudia. Priznám sa, že niekedy som na nich bola prísnejšia viac ja, ako manžel, ale vždy sme stáli pri sebe a takto je to aj doteraz, aj keď obaja už majú vlastné zázemie.
Inak, ak hovoríme o energii… Nie je to aj tým, že jej máte viac, lebo sa pohybujete prevažne v mužskej spoločnosti, kde treba mať častokrát silné lakte?
Vyrastala som na ulici, kde okrem jedného dievčaťa, ktoré k nám chodilo na prázdniny, boli sami chlapci. Hrali sme futbal a už v detskom veku som sa vedela presadiť v chlapčenskom kolektíve. V práci, aj v rodine som si to musela všetko zorganizovať. Manžel mi pomáhal, a bol mi oporou v práci pri výchove detí. Ale veľmi mi pomohlo aj to, že som mala v domácnosti na výpomoc jednu veľmi milú pani. Pomáha mi vlastne doteraz, lebo už dávno som si uvedomila, že všetko nezvládnem. Pri tomto rozhodnutí zavážil ešte jeden fakt.
Mala som zdravotné problémy. A to natoľko vážne, že keď som mala tridsaťtri rokov, povedali mi, že možno nebudem žiť. Plakala som, ale vtedy som si uvedomila, že telo a duševno ma upozornili, že musím veci riešiť a organizovať inak. Dnes si viem povedať, čo je pre mňa priorita a popri práci sa venujem blízkym a relaxujem aj tak, že maľujem. Od polovice júna pripravujem v priestoroch Bratislavského hradu výstavu. Je to môj medzinárodný projekt. Budú tam vystavené aj moje obrazy. Verím, že si túto
výstavu príde pozrieť čo najviac ľudí a budú mať radosť z pekných umeleckých diel.
Určite je to úžasné, lebo mnoho tvorivých ľudí akoby vstupom do politiky to
jemné vnímanie strácalo…
Celý život som sa riadila intuíciou. Niektorí oponenti zo mňa boli nervózni. Nechápali, prečo som sa z večera do rána rozhodla riešiť niečo ináč. Moja odpoveď vtedy znela: „Lebo som to tak necítila.“ Ale väčšinou boli moje riešenia správne. Muži v politike ťažko chápu ženy. Ja niektoré veci musím precítiť a až potom konám. Navyše som veriaca. Vždy poďakujem Bohu, keď sa mi podarí urobiť niečo dobré a správne. Lebo či už rodičia, ktorí nie sú s nami alebo niekto, kto je nad nami, nám dáva silu, aby sme išli ďalej. Mojou silou je práve intuícia, šiesty zmysel a ľudskosť.
Komunálnej politiky ste sa však celkom nevzdali. Ste poslankyňou v mestskom zastupiteľstve v Humennom, aj v Prešovskom samosprávnom kraji.
Aj keď mi syn radil, aby som do komunálnej politiky nešla, rozhodla som sa, že za poslankyňu do VÚC, aj do mesta pôjdem. To, že som sa rozhodla správne potvrdil aj fakt, že som vo voľbách získala najvyšší počet hlasov. Záleží mi na ďalšom rozvoji Humenného a Východného Slovenska. Keď sme napríklad schvaľovali rozpočet, málokto z poslancov do toho “videl”. Jediná som upozornila, že mesto je vo veľmi zlých číslach. Kedysi sme mali rezervný fond dva a pol milióna eur, po najbližšom zastupiteľstve tam bude sotva štyristo tisíc. Je to akoby keby ste mali doma štyristo eur, za ktoré dnes neurobíte nič. Zobrať sedem úverov za štyri roky nie je riešenie. Ja som tiež čerpala úver, ale pracovalo sa, stavalo, v kase som ešte nechala šesť miliónov. Postavil sa futbalový štadión, opravil sa hokejový štadión, cesty. V súčasnosti sa doteraz v meste nič zásadné neudialo.
Našli sa aj takí, ktorí pochopili, že ste v minulosti presadzovali aj keď možno nepopulárne, ale podstatné veci?
Bolo ich viac, ale prekvapil ma jeden podnikateľ. So svojimi kolegami nás udal na Európsky úrad pre boj proti podvodom, mali sme kontrolu z Európskej komisie, ale nastal čas, že sa mi prišiel ospravedlniť. Najprv som sa hnevala, ale on vtedy povedal: „Ja som sa ale prišiel ospravedlniť a bol by som rád, keby ste kandidovali ďalej.“ Niekedy sa stretávam sa aj s takými názormi, že Vaľová aká bola taká prísna, ale všetko fungovalo. Každý sme nejakí. Priznávam to. Možno keby som nebola poslankyňa v Národnej rade SR, možno by to nešlo tak ľahko a peniaze by neboli, ale tak, ako som si to vedela zmenežovať v rodine, vedela som to aj na úrade. Mala som však aj dobrý tím, organizačne zdatných ľudí.
Hovorí sa o Vás, že ste jedna z najúspešnejších žien na východe Slovenska. Viacnásobná poslankyňa NRSR a dvojnásobná primátorka. Prečo ste opäť nekandidovali na primátorku?
Áno mala som vysoké predvolebné preferencie. Ale aj čerstvo v pamäti úskalia tejto funkcie. Neželali si to moje deti, ktoré so mnou žili v napätí, keďže som sa stala obrovským mediálnym terčom. Moja fotografi a bola napríklad na titulnej strane známeho denníka a vo vnútri čísla boli osočujúce články zaplatené nejakou súkromnou osobou. Boli na mňa podané desiatky trestných oznámení zo strany mesta a miestny veľkopodnikateľ na mňa podával jednu žalobu za druhou, ak som sa zastala pracujúcich ľudí lebo ľudia platili nehorázne sumy za energie. Všetko som právne ustála, aj keď liberálne média už vopred o tom informovali inak. Mesto je na tom ekonomicky zle aj vďaka úverom a podpisom nevýhodných zmlúv. A tak som sa rozhodla riadiť pravidlom: Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky.
Vaša podpora vyplývala prevažne z podpory starších občanov. Práve vy ste zaviedli aj obedy pre seniorov.
Áno, skôr ako to Smer zaviedol v parlamente. Tým, že sme čerpali peniaze najmä z
európskych fondov, mali sme dosť peňazí vo vlastnom rozpočte. Od výšky dôchodku
sme priplácali dôchodcom na obedy s tým, že si mohli vybrať, či sa pôjdu naobedovať do
reštaurácií alebo do školských jedálni. Väčšina začala chodiť do reštaurácií. A viete prečo?
Lebo každý sa mohol pekne obliecť, mohli si dať po obede kávu, vymenili si informácie.
Pre ľudí vo vyššom veku to bolo spoločenské vyžitie. Tým sme pomohli aj podnikateľským
subjektom v meste aj podporiť zamestnanosť. A nezabúdali sme ani na žiakov. Pri vstupe
prváčikov do školy som zaviedla 150 eur ako benefit a zaviedli sme aj dopravu do školy zadarmo.
Máme pred voľbami. Váš odkaz pre ľudí? Chcela by som ľudí povzbudiť.
Všetko, čo sa deje, funguje je na základe toho, že to ľudia umožnili. Poučila som sa na
vlastných voľbách, keď mi každý týždeň vytvorili nejakú kauzu. Netreba podceňovať
fakt, že sú tu isté skupiny ľudí, ktorí pracujú s informáciami a podľa toho zasahujú, najmä zo zahraničia, do nášho systému. Nie je to ťažké, veď vďaka sociálnym sieťam o nás vedia
všetko. Najprv vyvolali strach z covidu, teraz chcú vytvoriť, že sú ľudia apatickí. To znamená, že ľudí nezaujíma, čo sa v štáte deje, nechcú počúvať negatívne informácie. Preto je dôležité, aby sme si informácie vyberali a prišli voliť kandidátov, ktorí sú overení. Nie nepoznaní. Na Slovensku sú evidentné snahy ovplyvniť mladú generáciu. Zrazu môžu všetko skúšať, ale čo z nich bude o päťdesiat rokov? Dôležité je vzdelanie a to, o čom sme hovorili na začiatku. Kto chce byť v politike, musí prejsť jednotlivými schodmi. Lebo len vďaka skúsenostiam a praxi sa vie zorientovať v mnohých oblastiach a vie, o čom rozpráva.
Mária Mindeková
