Na slovíčko s Ing. Jaroslavom Bovanom
Bežali deväťdesiate roky minulého storočia a šport prechádzal transformáciou. Po páde MEZu sa topila v problémoch hokejová Dukla, michalovský futbal stál pred existenčnými problémami. Šport nemohol existovať bez fanatikov, bez ľudí totálne zanietených a oddaných športu. Po neúspešnom koketovaní s hokejom sa jeho kroky vďaka F. Bliščákovi a J. Vargovi začali uberať futbalovým smerom. Mal svoju predstavu o fungovaní klubu, ktorú čerpal hlavne z poznania českých klubov. Za jeho čias bol Zemplín v znamení čierno-bielych strák, dnes hovorí, že prišiel rad na “šarkaňoch”, keďže v logu sa zjavil drak, čo v zemplínčine je “šarkaň”.
V rokoch 2000 až 2010 ste bol najskôr 100% vlastníkom a následne akcionárom futbalového klubu. Ako si spomínate na toto obdobie?
Keď som v roku 2000 preberal futbal v Michalovciach, môžem zodpovedne povedať, že bol na kolenách… dve miesta od vypadnutia v tretej lige, zdecimované mužstvo, rozpadavajúci sa štadión, dorastenci v tretej dorasteneckej lige. To všetko po skončení jesennej časti. Prišiel som do prostredia, kde som nepoznal veľa ľudí a tak mi v mnohom pomohol pán Bliščák, ktorý ma zasvätil do tajov futbalového prostredia. Ešte v tom istom ročníku nám ušiel postup iba o dva body, keď sme nezvládli zápas s Krásnou a iba remizovali doma 0:0. V ďalších dvoch ročníkoch to bolo podobné. Bohužiaľ hráči z domácej liahne nemali potrebnú kvalitu a keď sa objavili talenty, okamžite po nich siahli väčšie kluby. Medzi najväčšie talenty isto patril Igor Žofčák, vtedy ešte len 17 ročný dorastenec, ktorého som „odprezentoval“ Honzovi Bergrovi na Sparte, ale keďže sme hrali 3. slovenskú ligu, brali to Sparťania skôr s úsmevom… Do Sparty sa jednoducho z tretej ligy neprestupuje. O niečo neskôr, keď k nim prestupoval za veľmi slušnú čiastku, už Ružomberka ako prvoligový hráč, mi však dali za pravdu… Igor z Michaloviec prestúpil na základe profesionálnej zmluvy a tak som nemohol s tým nič urobiť, iba sa utešovať, že odišiel cez zmierovaciu komisiu ako vtedy „najdrahší dorastenec“. Paradoxom bolo, že vtedajší športový riaditeľ Ružomberka Milan Bezák sa mi neskôr priznal, že si Igora pomýlili s Marošom Bačíkom, ktorého chceli viac … Maroš Bačík tak odišiel spolu s Mirkom Božokom do Ružomberka o rok neskôr …
Po dvoch rokoch Vášho účinkovania v Zemplíne ste angažovali za trénera Jána Kozáka. Ikonu slovenského futbalu, neskoršieho reprezentačného trénera.
Áno, bolo to niečo neuveriteľné. Kozák v 3.lige. Vtedy som pochopil, že tento futbal v Michalovciach je iba taký „hračkársky“. Bez štadióna, bez tréningových ihrísk, bez podpory mesta. Postavené iba na mne ako na jedinej osobe, ktorá to celé financovala. Mesto mi pomohlo za štyri rokmi tak, že nám dalo okolo 100 tisíc korún (cca 3500 €) na opravu plota. Dnes sa to zdá smiešne, ale taká bola realita. Pán Kozák bol tréner, ktorý chápal možnosti tohto klubu ale zároveň nestrpel podrazy. A povedzme si úprimne v tretej lige ich nebolo málo … A tak potom, čo nás doma s prešovským béčkom rozhodca mierne povedané zarezal, prišiel za mnou a hovorí: „pán prezident, ja radšej tu skončím, lebo ja sa neovládnem a ublížim klubu“. Dodnes zostal v mojich očiach ako strojca úspechu, ktorý prišiel následne. Kormidla sa ujal Kozákov asistent Jožko Škrlík a ten doviedol mužstvo do 2.ligy, aj keď iba z druhého miesta. Potom, čo súťaž vyhral Trebišov sa mi podarilo „využiť“ problémy vo Vranove a postúpiť z druhého miesta. To, že sme prišli do 2.ligy hráčsky pripravení na výbornú svedčí aj to, že dlho sme s Nitrou bojovali o postup do 1.ligy. Hráči ako Belán, Horochonič, Šafranko, Tomovčík, Tóth, Lazúr, Mati, Juhás, Geri, Sukovský, Cifranič, Kročko, Kozár a ďalší mali dostatok ligových skúseností a kto si ich pamätá, musí uznať, že na hru sa vtedy bolo radosť pozerať… Na scénu sa dostal aj Lukáš Opiela, ďalší hráč, ktorý odišiel zo Zemplína za veľkým futbalom …
Potom prišiel vstup firmy SCORP do futbalu v Michalovciach.
Áno. Tak ako som už spomenul, podpora mesta bola prakticky nulová. Druhá liga si však vyžadovala podstatne viac peňazí a hlavne zázemie. A to som ja nemal šancu urobiť sám. Dnes, keď sa na to s odstupom poze-rám, mesto nepomohlo nikomu, kto sa trápil so športom a až príchodom pána Záhorčáka sa veci zmenili. Našťastie. Škoda len, že sa akosi zabudlo na všetkých tých fanatikov, ktorý tomu obetovali veľmi veľa. Počnúc pánom Keleme-nom. Ale taký je život. Isto nikto to nerobil pre pocit uznania. Ale to, že Zemplín je ako moje dieťa mi nikto nevezme.
Po vašom odchode z michalovského futbalu ste sa ocitli na druhej strane. Od roku 2010 ste získali licenciu športového agenta …
Áno, bola to z časti náhoda, z časti poznanie futbalového trhu. Spolu s Hankou Novákovou, prvou českou agentkou sme vytvorili agentúru, kde sme sa zamerali na mladých slovenských hráčov. Robo Pich, bol prvým, kto zo Stropkova odišiel do Slávie Praha. Aj keď v tom čase vo veľmi silnej Slávii sa nepresadil, postupne sa vypracoval až do reprezentačného dresu a svoju kariéru má hlavne v Poľsku. V hľadaní talentov mi výrazne pomáhal pán Bliščák, ktorý mal „vynikajúci“ nos na hráčov. Našou agentúrou prešlo veľa hráčov zo Slovenska ale aj Čiech, Poľska, Japonska, Nigérie a ďalších afrických krajín. Zaujímavosťou možno pre čitateľov bude, že cez nás prišli v dvanástich rokoch do Prešovského Tatrana aj Suslov a Olejník. Najproblematickejším hráčom bol Čmelík. Veľká škoda jeho talentu. Moja výhoda vždy spočívala v tom, že ja som poznal prostredie z druhej strany. Zo strany majiteľa klubu. Vedel som sa vcítiť do toho, kde sa ešte dajú podmienky zlepšiť, kde už nie. Samozrejme, že to kluby nie vždy majú radi, lebo klubu viac vyhovuje hráč, ktorého dostanú tam, kde potrebujú… A tak nastávali situácie, keď sa dosť tlačilo na hráčov aby sa neopovážili podpísať s nami zmluvu. A niekedy to zašlo až tak ďaleko, že sa vymýšľali historky a nepravdy o tom ako kradneme hráčov. Problém je ale v tom, že agent nevie a nemôže „ukradnúť“ hráča. Agent vie iba vyrokovať lepšie podmienky. A to sa samozrejme majiteľom nie vždy páči.
Tak ťažké srdce mali na Vás hlavne v hádzanárskej Iuvente.
To mali. Dokonca až tak ťažké, že ma chceli nechať vyviesť z haly… Škoda len, že naleteli na totálne dezinformácie a pritom realita bola úplne iná. Začalo to hráčkami A družstva, ktoré po skončení kontraktov v Iuvente sa chceli posunúť za lepšími podmienkami. Myslím, že žiadna hráčka cez nás neodišla do horšieho ale naopak. Odišli za nielen finančne lepšími podmienkami ale aj do klubov, ktoré hrali Ligu maj-strov. Dnes sa niektoré z týchto hráčok vracajú späť a môžu Iuvente pomôcť svojimi skúsenosťami. Problém ale vznikol pri odchode dvoch dorasteniek do maďarskej Kisvardy. Nebola to naša agentúra, kto urobil chybu alebo podraz. Pán Beňadik ako vtedajší športový riaditeľ napriek výzve rodičov oboch hráčok, aby dievčatá dostali profesionálnu zmluvu, to rezolútne odmietol a tak sa rodičia rozhodli. Dodnes mám odložený list rodičov adresovaný klubu ako odpoveď na zverejnené informácie vtedajším športovým riaditeľom. Rodičia boli zúfalí a smutní z toho ako sa prekrútili fakty. Či mi niekto verí alebo nie, nikdy by tieto dievčatá neodišli keby ku nim bol iný prístup. Ale ja rešpektujem každého názor a aj preto nekomentujem odmietavý postoj pána Beňadíka na náš návrh príchodu hráčok bezplatne…
Ako vidíte hráčsky trh dnes?
Doba je zložitá. Futbal svojou úrovňou padol minimálne o dva stupne. Je pravdou, že hra je možno rýchlejšia ale individuálne schopnosti hlavne slovenských hráčov sú podstatne horšie ako v minulosti. Kluby sú tak nútené brať hráčov zo zahraničia. Takto sa však vytvára bludný kruh. Bohužiaľ problém vidím predovšetkým na zväze. Prebujnenosť zamestnancov (pred 20 rokmi na SFZ pracovala okolo 20 zamestnancov dnes ich je viac než 150) a dlhodobé zakrývanie si očí pred realitou, dnes spôsobuje to, že amatérsky futbal je na kolenách. Hráči, ktorí dnes hrajú v amatérskych súťažiach majú v mnohých prípadoch viac než 60 rokov a dokonca som si minule všimol brankára s vekom nad 70 … Nie je ďaleko doba, keď sa budú rušiť súťaže, pretože nebude mať kto hrať … A čo sa týka hádzanej, tam je asi zbytočné každé slovo… 3 kluby, ktoré existujú iba na základe fanatizmu a dobrej vôli ich majiteľov neveštia nič dobré do budúcnosti. Ostáva veriť, že tak ako sa to stalo v hokeji, príde aj do týchto športov mladá krv, ktorá bude vedieť nájsť cestu z tohto marazmu.
